Neporiadok a hnev

Ku tejto krátkej úvahe ma inšpirovalo poradenstvo v rodinách mamičiek na materskej dovolenke. Okrem starostlivosti o malé deti zvládajú aj starostlivosť o domácnosť a manžela, zdravo žijú  a starajú sa o seba.

Ten obraz asi poznáte. Vojdete do kuchyne,  deti sa tmolia okolo mamky, obsah zásuviek je  na podlahe.  Varešky, sitko, misky, hrnce  sú  najlepšími hračkami pre ročnú dcérku ….  V detskej izbe sú rozložené hračky päťročného synčeka  a keď idú deti popoludní spať, treba hračky uložiť …  

A môže nastať problém.  Po neprespatej noci,  unavená mama  prikáže dieťaťu, aby si hračky upratalo. Hnevá ju, že neposlúchne na prvé vyzvanie, a zvýši hlas.  Dieťa sa rozplače a máme, čo sme nechceli.

Spomínam si, ako sme raz ráno stáli v predsieni bytu v Ružinove, pri odchode do škôlky,  s mojou najmladšou, vtedy  štvorročnou dcérkou. Keď som jej tretíkrát, zopakovala, aby si obula topánočky, lebo prídeme do škôlky neskoro, otočila ku mne tvár, vážne sa na mňa pozrela, a povedala: „Na deti sa nekričí“.   „Máš pravdu“, rozosmiala som sa.

„Uprac si konečne tú izbu !“ 

Hneváme sa na  potomkov v puberte, keď ich  izba vyzerá „ako po výbuchu“. Dočasne funguje, keď upratanie podmienime zaplatením vstupenky  na koncert, či inou „výhodou“.  Inak potrebujeme pevné nervy, aby sme  vydržali „nezasahovať do ich mikrokozmu“ pár rokov, potom, zvyčajne,  začnú dbať o poriadok samy.

A čo partner?   

„Vôbec mi  nepomáhaš s domácimi prácami, všetko musím robiť sama. Buď si v práci, v posilňovni alebo pri počítači“, vyjadruje partnerka svoju nespokojnosť.

Keď doma živo diskutujeme a vyjadrujeme názory,  je to oveľa lepšie, ako keby  sme zanovito mlčali.  Môže sa ale stať, že  začneme  kritizovať,  zvyšovať hlas a v našom vnútri sa začne dvíhať vlna hnevu.  Prizrime sa, čo sa deje. 

Hnev je základom násilia, ktoré vzniká vo chvíli, keď svoju silu použijeme nie na to, aby sme tvorili, či niekoho chránili, ale na to, aby  sme obmedzovali a donucovali.  Násilie je nedostatok vedomia.

A môže to byť ešte inak.

Nosíme hlavu zaplnenú myšlienkami, naša myseľ je chaotická a  v podobnom  stave je aj priestor okolo nás.  Potom upratujeme  „nutkavo“,  pod tlakom.  Cítime potrebu niečo dať do poriadku,  niečo zmeniť a začneme presúvať veci v miestnosti, prípadne kričať na niekoho, kto je nablízku, aby nám okamžite pomohol.

Alebo radi upratujeme a domácnosť chceme mať    „ako zo škatuľky“. Veľmi nás ale rozčuľuje,  keď  niekto z rodiny ničí našu snahu o čistotu  a  poriadok. Ak nás to vytáča do nepríčetnosti, potom pravdepodobne máme  aj my, v niektorej oblasti života,  neporiadok.  Napríklad vo vzťahu k súrodencom,  jednému z rodičov,  vlastne samy v sebe.

Upratovanie je hodnotná práca, ktorá udržuje domov obývateľným. Ale ak nás nahnevá každá maličkosť,  potom si treba uvedomiť, že ono nie je  naším konečným cieľom, tým je zmena životného štýlu.

Chceme sa totiž inak cítiť !

Ak cítime, že naša duša plače, môžeme jej porozumieť,  keď sa samy seba spýtame:

  • Som schopná sama sebe prejaviť úctu, uznanie, prijatie, pochopenie, ktoré žiadam pre seba od iných?
  • Môžem sama začať uspokojovať svoje potreby, namiesto závislosti na očakávaní, že to urobí niekto iný?
  • Dokážem svoju identitu prežívať inak, než neustálym sťažovaním sa a odmietaním ?
  • Môžem sa cítiť isto a v bezpečí  bez toho, aby som sama pred sebou ospravedlňovala alebo sa automaticky stavala proti niečomu alebo niekomu?
  • Som schopná cítiť svoju silu bez toho, aby som sa uchyľovala k jej použitiu smerom von a bola v napätí?

A možno nekričíme, ale obetujeme sa, veď milujeme …  Ako matky, realizujeme, jednu z prirodzených  potrieb ľudskej bytosti – starať sa o iných.   Napĺňa nás to, že sa staráme o potreby detí a manžela, rodičov.  Ale  keď sa staráme len o iných a zabúdame na seba, vyhoríme.

Konaním takéhoto „dobra“ sa dopúšťame násilia na sebe.

Možno sme si odvykli  vnímať spätnú väzbu, ktorú neustále dostávame  z okolia: od ľudí, udalostí, ktoré sa nám dejú, od svojho tela, od toho, čo sa deje v prostredí. Tieto signály zrkadlia konkrétnu energiu v našom energetickom poli.

Prvým krokom  je, aby sme si uvedomili svoje potreby.

Tie sú základom toho, ako chápeme životné hodnoty.  Ak ich máme usporiadané, potom vieme   doma vytvoriť  atmosféru načúvania,  namiesto kriku a rozkazovania.

Ľudia, ktorí vyžarujú  pohodu a radosť zo života, pestujú kvalitné vzťahy   k ľuďom, hmotným veciam a k tomu, čím si zarábajú na živobytie. Ale to všetko je založené na vzťahu, ktorý pestujú samy k sebe.

 Ako načúvať sama sebe ?   

Stačia tri krát tri minúty denne, aby som si urobila jasno o stave svojho Ja.   Sadnem si,  zatvorím oči, cítim celú svoju bytosť a overím si, či sa skutočne cítim naplno vo svojom tele, úplne vo svojej koži.

Toto jednoduché a pravidelné pestovanie prítomnosti v sebe samej,  bude základom zmeny môjho citového života. Potom sa viem na hlbokej úrovni stretnúť s iným človekom a tiež sa dotknúť duše  priestoru.

Stretnutie človeka a priestoru

Každý z nás,  bez ohľadu na vek a pohlavie, žije, býva a pracuje tak, ako to zodpovedá jeho životnej fáze.  Nedá sa povedať, že by niekto býval „zle alebo dobre“.  Keď  sa rozhliadneme s otvorenými očami okolo seba, môžeme sa samy seba pýtať:  „Koho že to v zrkadle priestoru stretám?“ Potom ladenie priestoru  a seba je ako je ladenie  hudobného nástroja.

Veľa láskyplnej energie želá

Eva Krčmáriková

Je profesionálnou konzultantkou v oblasti biológie stavieb a harmonizácie priestoru. Píše, umelecky tvorí a je lektorkou vzdelávania dospelých. Je matkou troch detí. Môj príbeh si prečítajte tu
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře.

  • DESATORO PRE VÝBER OBRAZOV DO INTERIÉRU

    Ak túžite po kráse a harmónii, potom je tento eBook plný inšpirácie, určený práve Vám.

  • Nejnovější články
  • Stretneme sa na Face-booku
  • Kategorie