Ku tejto krátkej úvahe ma inšpirovalo poradenstvo v rodinách mamičiek na materskej dovolenke. Okrem starostlivosti o malé deti zvládajú aj starostlivosť o domácnosť a manžela, zdravo žijú a starajú sa o seba.
Ten obraz asi poznáte. Vojdete do kuchyne, deti sa tmolia okolo mamky, obsah zásuviek je na podlahe. Varešky, sitko, misky, hrnce sú najlepšími hračkami pre ročnú dcérku …. V detskej izbe sú rozložené hračky päťročného synčeka a keď idú deti popoludní spať, treba hračky uložiť …
A môže nastať problém. Po neprespatej noci, unavená mama prikáže dieťaťu, aby si hračky upratalo. Hnevá ju, že neposlúchne na prvé vyzvanie, a zvýši hlas. Dieťa sa rozplače a máme, čo sme nechceli.
Spomínam si, ako sme raz ráno stáli v predsieni bytu v Ružinove, pri odchode do škôlky, s mojou najmladšou, vtedy štvorročnou dcérkou. Keď som jej tretíkrát, zopakovala, aby si obula topánočky, lebo prídeme do škôlky neskoro, otočila ku mne tvár, vážne sa na mňa pozrela, a povedala: „Na deti sa nekričí“. „Máš pravdu“, rozosmiala som sa.
Hneváme sa na potomkov v puberte, keď ich izba vyzerá „ako po výbuchu“. Dočasne funguje, keď upratanie podmienime zaplatením vstupenky na koncert, či inou „výhodou“. Inak potrebujeme pevné nervy, aby sme vydržali „nezasahovať do ich mikrokozmu“ pár rokov, potom, zvyčajne, začnú dbať o poriadok samy.
„Vôbec mi nepomáhaš s domácimi prácami, všetko musím robiť sama. Buď si v práci, v posilňovni alebo pri počítači“, vyjadruje partnerka svoju nespokojnosť.
Keď doma živo diskutujeme a vyjadrujeme názory, je to oveľa lepšie, ako keby sme zanovito mlčali. Môže sa ale stať, že začneme kritizovať, zvyšovať hlas a v našom vnútri sa začne dvíhať vlna hnevu. Prizrime sa, čo sa deje.
Hnev je základom násilia, ktoré vzniká vo chvíli, keď svoju silu použijeme nie na to, aby sme tvorili, či niekoho chránili, ale na to, aby sme obmedzovali a donucovali. Násilie je nedostatok vedomia.
Nosíme hlavu zaplnenú myšlienkami, naša myseľ je chaotická a v podobnom stave je aj priestor okolo nás. Potom upratujeme „nutkavo“, pod tlakom. Cítime potrebu niečo dať do poriadku, niečo zmeniť a začneme presúvať veci v miestnosti, prípadne kričať na niekoho, kto je nablízku, aby nám okamžite pomohol.
Alebo radi upratujeme a domácnosť chceme mať „ako zo škatuľky“. Veľmi nás ale rozčuľuje, keď niekto z rodiny ničí našu snahu o čistotu a poriadok. Ak nás to vytáča do nepríčetnosti, potom pravdepodobne máme aj my, v niektorej oblasti života, neporiadok. Napríklad vo vzťahu k súrodencom, jednému z rodičov, vlastne samy v sebe.
Upratovanie je hodnotná práca, ktorá udržuje domov obývateľným. Ale ak nás nahnevá každá maličkosť, potom si treba uvedomiť, že ono nie je naším konečným cieľom, tým je zmena životného štýlu.
Ak cítime, že naša duša plače, môžeme jej porozumieť, keď sa samy seba spýtame:
A možno nekričíme, ale obetujeme sa, veď milujeme … Ako matky, realizujeme, jednu z prirodzených potrieb ľudskej bytosti – starať sa o iných. Napĺňa nás to, že sa staráme o potreby detí a manžela, rodičov. Ale keď sa staráme len o iných a zabúdame na seba, vyhoríme.
Konaním takéhoto „dobra“ sa dopúšťame násilia na sebe.
Možno sme si odvykli vnímať spätnú väzbu, ktorú neustále dostávame z okolia: od ľudí, udalostí, ktoré sa nám dejú, od svojho tela, od toho, čo sa deje v prostredí. Tieto signály zrkadlia konkrétnu energiu v našom energetickom poli.
Tie sú základom toho, ako chápeme životné hodnoty. Ak ich máme usporiadané, potom vieme doma vytvoriť atmosféru načúvania, namiesto kriku a rozkazovania.
Ľudia, ktorí vyžarujú pohodu a radosť zo života, pestujú kvalitné vzťahy k ľuďom, hmotným veciam a k tomu, čím si zarábajú na živobytie. Ale to všetko je založené na vzťahu, ktorý pestujú samy k sebe.
Stačia tri krát tri minúty denne, aby som si urobila jasno o stave svojho Ja. Sadnem si, zatvorím oči, cítim celú svoju bytosť a overím si, či sa skutočne cítim naplno vo svojom tele, úplne vo svojej koži.
Toto jednoduché a pravidelné pestovanie prítomnosti v sebe samej, bude základom zmeny môjho citového života. Potom sa viem na hlbokej úrovni stretnúť s iným človekom a tiež sa dotknúť duše priestoru.
Každý z nás, bez ohľadu na vek a pohlavie, žije, býva a pracuje tak, ako to zodpovedá jeho životnej fáze. Nedá sa povedať, že by niekto býval „zle alebo dobre“. Keď sa rozhliadneme s otvorenými očami okolo seba, môžeme sa samy seba pýtať: „Koho že to v zrkadle priestoru stretám?“ Potom ladenie priestoru a seba je ako je ladenie hudobného nástroja.
Veľa láskyplnej energie želá
Eva Krčmáriková